Ani vo sne by nám nenapadlo, že v susednej Ukrajine vypukne vojna. Žijeme v malej Podtatranskej obci Ľubica a s nami veľa dobrých ľudí…
Rozmýšľali sme, ako by sme mohli utečencom pomôcť. Vedeli sme, že teplé do žalúdka v chladnom februárovom počasí, bude to pravé. Padlo rozhodnutie ísť na hranicu variť teplé polievky. Požičali
sme si poľnú kuchyňu, čiže 3 kotle o objeme 75l na kolesách a šli na východ. Neskôr sme poľnú kuchyňu získali do osobného vlastníctva v dražbe prebytočného majetku a teda odtiaľ vznikol aj
názov nášho o. z.
Na varenie teplých polievok sme vyhlásili zbierku potravín a boli sme milo prekvapení, koľko ľudí reagovalo na našu výzvu, za čo sme im veľmi vďační. Ďakujeme aj kuchárovi, ktorý nám pomohol
s normami pre varenie v kotloch, lebo dovtedy sme varili akurát tak veľkých hrniec nedeľného vývaru pre rodinu.
Kým sme vyzbierali potraviny na hraniciach sa už nevarilo a ľudí presúvali do stanových mestečiek. Po mnohých telefonátoch sme vyštartovali variť do Michaloviec. Prišli sme tam v piatok ráno
18.03.2022. Príjemným prekvapením bola organizácia, ktorá v rámci možností dobre klapala. Boli tam všetky zložky hasiči, policajti, vojaci, zdravotníci a v neposlednom rade dobrovoľníci z Bratislavy,
Čiech, Nemecka a aj Talianska.
Všetci chceli byť nápomocní a občas sa snažili aj cez slzy usmievať na ľudí čo prišli o svoju slobodu, domov a blízkych, nevediac aká ich čaká budúcnosť.
Transporty autobusov chodili prevažne v noci lebo počas dňa mali zakázané vychádzať. Únavu a vyčerpanosť bolo v tábore vidieť na každom kroku, ale všetci sme cítili čistú túžbu pomáhať a to nás
úprimne poháňalo vpred. Aj my sme potrebovali oddych a keďže ubytovanie v tábore bolo všetko obsadené pripravovali sme sa na to, že budeme spať v aute. Našťastie, sa k nám dostalo echo, že v
Športovej hale Michalovce, kde sa registrovalo, môžeme prespať hore na tribúne za lavičkami. Ani si neviete predstaviť akí sme boli radi, že budeme v teple.
Jeden so silných zážitkov, ktoré mi ostali je ten, keď počas nočného podávania teplej polievky a čaju, sa pri mne zastavilo dievča roztrasené od zimy a pýtalo si čaj. Ja som v nej zrazu videla svoju dcéru,
boli približne v rovnakom veku. Čaj som jej podala a musela rýchlo vyjsť zo stanu. Zaplavila ma úzkosť a slzy no nechcela som, aby ma takto videli ľudia čo prišli v transporte. Tí mali svojich sĺz už dosť,
nebolo treba aby videli aj tie moje.
Hlbokú spomienku mám aj na mladú mamičku, ktorú som zbadala keď tlačila pred sebou kočiar. Za ruku ju držali dve deti, na chrbte mala ruksak a popritom sa snažila, najskôr nohou, posúvať kufor čo
mali. Sadli si v stane k stolu, ale nevedela sa ani najesť, keďže na rukách držala asi 6 mesačné bábätko. Opýtala som sa či jej ho môžem podržať kým sa naje. Roztraseným hlasom a s vlhkými
očami povedala áno. Kým jedla opýtala som sa jej, že kam ide. Rozplakala sa a povedala, že nevie presne kde a ku komu ale do Nemecka. Viete si to predstaviť? Ocitnúť sa v cudzích krajinách s troma
malými deťmi, nevediac u koho budete bývať a ako dlho to bude trvať. Na tú beznádej v jej očiach nezabudnem nikdy.
Varili a podávali sme jedlo počas troch dní nepretržite. Zanechalo to v nás plno emócií a zároveň radosti, že sme mohli aj my kúsok pomôcť.
